„Stojím rovno pred tebou,“ odvetil som jej dutým hlasom márne potláčajúc hnev.
Dievča zmätene hľadelo do tmy. Samozrejme, nebolo koho vidieť. Presunul som sa jej za chrbát.
„A teraz som tu,“ zašepkal som jej do ucha. Ryšavovláska sa rýchlosťou blesku otočila a zaspätkovala odo mňa.
„Nie, tu som,“ vysmieval som sa jej tentoraz zboku. Dievča vykríklo. Začínala skutočne panikáriť. Rozbehla sa z uličky, avšak ja som sa jej postavil do cesty. Narazila do mňa. Nechápajúc logiku celej veci sa zmätene pozerala pred seba a opäť sa skúšala dostať von. Posunul som sa pred ňu. S ďalším nárazom do mňa vpálila jej nová dávka strachu. Vychutnával som si ten pocit do špiku kostí.
Zabávaš sa dobre? Ozvalo sa mi z ničoho nič v hlave. Ustrnul som. Úsmev mi pomaly mizol z tváre. Ten hlas mi bol až pridobre známy. Zarazene som sa obzrel za seba. Stál tam postarší muž v dlhom kabáte. Hnedá baretka mu zakrývala sivé vlasy so začínajúcou plešinou. Úprimne, nečakal som, že ho vôbec ešte niekedy uvidím. Dievča si všimlo pána a so slzami v očiach sa k nemu rýchlo rozbehlo. Ten ju upokojujúco objal okolo pliec a začal jej tárať tie odporné sladké slová: Nemusíš sa už ničoho báť. Ha! Akoby to niekedy bola pravda! Nevrlo som sledoval, ako sa moja „zábavka“ pomaly strácala v jednej z najosvetlenejších ulíc.
Keď odišla, obrátil som celú svoju pozornosť na pána. Prekrížil som si ruky na hrudi.
„Dobre. Chcem vysvetlenie. Prečo si to, do čerta, spravil?!“ pajedil som sa. Vyslanec prekvapene nadvihol obočie.
„Hádam ťa len nenechám bezdôvodne strašiť dámu predurčenú k veľkým veciam,“ obhajoval sa.
„Pre teba je každý človek predurčený k veľkým veciam! A vôbec, čo to má spoločné so mnou?“ nahnevane som sa ohradil. Vyslanec pokrútil hlavou.
„Čo to len robíš? Akoby som ťa ani nespoznával,“ poznamenal ticho.
„Tak to bude asi preto, lebo si prvý od vojny, kto je ochotný sa so mnou vôbec porozprávať!“ vyčítal som mu.
Pán prekvapene nadvihol obočie.
„Ale no tak. Hádam mi len nechceš naznačiť, že ťa Lož občas nenavštívil. Veď ste spolu boli kedysi riadni intrigáni! Takto sa bez hanby zahrávať s pocitmi ľudí!“ vyčítal mi. Avšak obaja sme vedeli, že to nemyslel vážne. Nikdy. Koniec-koncov bola to naša práca ovplyvňovať ľudí okolo nás.
Comments