Desaťročné dieťa sa hlboko zamyslelo. Od sústredenia začala rýchlejšie pohupkávať nohami. Nakoniec sa zadívalo na muža a usmialo sa. „Už viem! Asi...Asi...“ Nestihla to dopovedať, pretože sa tam znenazdajky objavil iný muž, ktorý si k nim bez vyzvania prisadol z druhej strany. „Pozrimeže, koho to tu nevidím! Prepáč, že som ťa vyrušil v tvojej určite dôležitej debate, no musíme sa porozprávať,“ povedal postaršiemu pánovi veselo, no jeho oči sa nesmiali. Bol omnoho mladší, než muž s klobúkom. Mal usmievavé hnedé oči a krátke plavé vlasy. Postarší pán sa nespokojne zamrvil. Narozdiel od neho nosil tričko s krátkym rukávom, ako sa na také počasie patrí. So sebou mal koženú aktovku ako mnoho dospelých, ktorí boli práve na ceste domov z práce.
Odrazu z knižnice vyšlo ďalšie malé dievčatko. Dievčatko sediace na lavičke s úsmevom vyskočilo na nohy a rozbehlo sa ku kamarátke. Zamávalo mužom na rozlúčku a spokojne obe odišli. Keď zmizli za rohom, mladší muž šibol pohľadom na svojho spoločníka. „Myslel som si, že hráme fair-play, no ako sa zdá, starý lišiak si urobil nové pravidlá.“ Pán mykol plecami a nahodil široký úsmev. „Po tých zopár stovák rokov by bolo možno načase zmeniť taktiku.“ Mladík prižmúril oči. „Avšak prečo dieťa? Ony sú predsa také nevinné. Nepotrebujú, aby im nejaký pán v klobúku ničil ich sny a predstavy.“ Postarší pán si unavene vzdychol. „Práve naopak. Čím skôr zistia, aký je tento svet skazený, tým skôr sa s tým zmieria. Ani po toľkých rokoch nechápeš, aké to je pre ľudí bolestné žiť v neskutočných predstavách a potom ich z nich surovo vytrhnúť?“
Mladík zaťal čeľusť. „Lenže detstvo je jediné obdobie, kedy človek skutočne môže snívať bez hraníc! Môže si vymýšľať! Je to jediné obdobie, kedy je skutočne všetko možné! Prečo chceš ľudí aj o to ožobračiť?!“ Pán sa naňho príkro pozrel. „A prečo ty to chceš tak vytrvalo ochraňovať?“ Mladík sa zarazil. „Prečo im nechávaš tú ružovú pásku cez oči tak dlho? Načo? Aby som tam prišiel a surovo im ju strhol, keď nadíde ten správny čas? Hlúposti! Nie je lepšie pravdu postupne odhaľovať, než celý život líškať klamstvami? Odpovedz!“ Mladík sklonil hlavu. „Lži sú niekedy lepšie než pravda. Klam je prijateľnejší než skutočnosť. Lieči srdce a dovoľuje mu dúfať v lepší koniec. Dodáva silu ísť ďalej aj napriek všetkému, čo sa stalo. Takže nie,“ pozrel sa mu odvážne do tváre, „nie je lepšie každému vmietnuť surovo pravdu do tváre. Nie každý ju je ochotný, či dokonca schopný prijať. Niekedy, aj keď majú pravdu pod nosom, zakryjú ju oparom klamstva, len aby si to nemuseli priznať. A teraz daj mi tú krabičku!“ Pán sa naňho pozrel spod prižmúrených viečok. „Pokladal som ťa za múdreho, Klamstvo, ale keď inak nedáš, nuž dobre.“ Mladík sa naňho podozrievavo zadíval. „Sklamem ťa však,“ pokračoval pán ukazujúc prázdne ruky, „krabička už u mňa nie je.“ Mladíkovi stuhla tvár. Bleskovo švihol pohľadom na miesto, kde zmizlo to malé dievčatko. „Za toto zaplatíš!“ zavrčal, nahnevane sa postavil a rozbehol sa za dievčatkom. Pán však iba nešťastne pokrútil hlavou. „Hlupák. A vraj ja som najhorší! No sám si za to môže, keď nevidí, kde je chyba. Každý si môže sám za to, čo vidí a čo necháva neviditeľné. Je len na človeku, či otvorí tú krabičku pravdy a popasuje sa s ňou alebo ju nechá zavretú a ako slepec bude blúdiť hľadajúc si svoje miesto vo vysnívanom svete.“