Prechádzal som večernou ulicou. Mesto bolo aj túto noc nadmieru živé. Zo všetkých strán ku mne doliehali zvuky trúbiacich áut, uháňajúcich sanitiek, klopot náhliacich nôh na čiernom asfalte a hlasy ľudí. Šepoty ich myšlienok mi rezonovali v hlave vytvárajúc jeden veľký farebný kolotoč. Obzeral som sa na všetky strany hľadajúc niečo, čím by som si vyplnil svoj jeden z nekonečne nudných dní. A odrazu mnou prestrelila emócia. Usmial som sa. Práve tá emócia, ktorú som sa tu snažil medzi všetkými ostatnými nájsť. Pátral som očami v dave hľadajúc svoju novú zábavku. Pohľad mi padol na dievča stojace pri najbližšom obchodíku. Chúďa. Tak stratené...
Pristúpil som k nej. Cez jej záplavu ryšavých kučeravých vlasov som jej nevidel do tváre. Nepotreboval som to. Jej myšlienky mi našepkávali, že plakala. Plakala stratená v neistote tohto sveta, ako nejeden pred tým. V jej vnútri zúrila búrka pocitov. A medzi nimi aj ten, ktorý som hľadal. Keby len vedela, ako mi to sama uľahčila. Naklonil som sa k nej a zašepkal jej:
„Len plač ďalej, dievčatko. Aspoň všetci uvidia, aká si v skutočnosti krehká.“ Dievčaťu sa zatajil dych. Úsmev sa mi rozšíril.
„Áno, ako porcelánová bábika. Stačí len dotyk a rozbiješ sa.“
Nie! Kričalo celé jej vnútro. Cítil som tú vojnu pocitov, ktorú som náročky rozprúdil. A ako ľahko! Dievča zaťalo päste. Náhle vystrelo hlavu a kráčalo preč. Avšak ja som vedel, že pred tým pocitom neunikne. Nie teraz ani inokedy! Svižným krokom som ju nasledoval.
„Opustená! Zranená! Zlomená!“ kričal som jej do hlavy. Rozbehla sa. Zachechtal som sa. Veď len počkaj! Pred vlastným strachom neutečieš!
Dostihol som ju hneď za vedľajším rohom. Slepá tmavá ulička. No mohlo to byť ešte lepšie? Z hrdla sa mi vydral prenikavý smiech. Dievča sa splašene otočilo. Pátralo očami z miesta na miesto. Keď ma na druhýkrát opäť len matne prešla pohľadom, podvedome som zaťaľ čeľusť. Ako som za celé tie stáročia zistil, sú určité veci, s ktorými som sa nevedel, ba ani len nechcel vyrovnať. Avšak moja práca si to nanešťastie vyžadovala. A mne neostávalo nič iné, len to akceptovať. Pristúpil som k nej. Otočila sa za zvukom mojich krokov. Prestrašene ustúpila dozadu. Aj z diaľky som cítil jej búšiace srdce. Ako trepotajúci vtáčik uväznený v klietke. Zhlboka som sa nadýchol vychutnávajúc si všetok jej strach, ktorý ku mne doliehal. O, áno. Na tento pocit som čakal. Hoci nie je ešte taký silný, akoby mohol byť.
„Sledujem ťa,“ zašepkal som jej. Dievča sa vystrelo a vystrašene sa obzrelo na všetky strany.
„Kto si?“ zašepkala do ticha.
Uškrnul som sa. Miloval som, keď sa ma to ľudia zakaždým pýtali.
„Kto myslíš, že som?“ vrátil som jej otázku s hravým úsmevom na perách pomaly sa pred ňou prechádzajúc od jednej steny k druhej. Dievča prehltlo.
„Ja sa ťa nebojím! Vylez von a ukáž sa, zbabelec!“ skríkla mi rovno do tváre, hoci o tom ani nevedela. Začal sa vo mne prevaľovať hnev. Áno, aj to sa občas stávalo, hoci pokladať samotný Strach za zbabelca bola asi tá najvyššia urážka! A ona čoskoro zistí, že tu pred ňou stojí ktokoľvek, len nie zbabelec!