Vtom do nej zabodol svoj tmavý pohľad. „Chceš sa vrátiť domov?“ Dievčatko okamžite prikývlo. Muž sa usmial. „Dobre.“ Nechápavo sa naňho pozrela. „Vyber si cestu,“ vyzval ju a ukázal na tri chodníčky, mieriace každá iným smerom, ktoré si pred tým záhadne nevšimla. Dievčatko sa pozrelo na všetky cesty. Začalo sa krútiť a poškuľovať po ňom. Nakoniec iba sklonilo hlávku k zemi. „A... A nemohli by ste ísť so mnou? Bojím sa,“ priznalo nakoniec. Muž si ju premeral od hlavy až po päty a prívetivo sa usmial. Akoby si práve niečo vyjasnil. Prikývol. „Ľudský život je príliš krátky na to, aby sa človek bál, preto nemaj strach. Povediem ťa. Ukážem ti správny smer, aby si sa už nikdy nemusela cítiť stratená.“ Podal jej ruku. Pozrela sa na ňu veľkými, detskými očami. Už mu ju podávala, keď si na niečo spomenula.
„Povedali ste... Povedali ste, že mi poviete kto ste, keď bude koniec príbehu. Je toto koniec?“ Muž sa zamyslel. „Ktovie? Možno. No možno autor tohto diela mal s nami iné plány.“ „O čom to hovoríte?“ „Len o tom, čo mi dovoľuje ten, kto to napísal. Ja, ty, stromy, to nie je náhoda, že sme sa tu všetci ocitli. Rovnako, ako nie je náhodou, že ti to tu a teraz rozprávam. Hovorím ti to tu tak, ako mnohým ľuďom predtým, pretože to tak niekto chcel. Pretože niekto o tom sníval. Chcel nájsť takéto miesto, no nevedel kde, a preto ho napísal.“ Dieťa sa naňho so strachom pozrelo. „A dovolí mi ten niekto vidieť mamu? Čo ak už ju nestretnem?“ Muž sa na ňu pokojne zadíval, no nekomentoval to. Ukázal na všetky tri cesty. „Vyber si svoju cestu, po ktorej budeš ďalej kráčať. Je zbytočné sa strachovať o to, čomu neporozumieš, či nikdy nebudeš vedieť.“
Dievčatko sa naňho pozrelo a váhavo mu vložilo svoju malú rúčku do veľkej dlane. „Poďme tadiaľ!“ ukázala na jednu z ciest. Muž sa na ňu pozrel s nadvihnutým obočím. Dievčatku zmizol úsmev z tváre. „Je... Je to nesprávna cesta?“ „Taká neexistuje,“ protirečil jej. „Tak potom, prečo sa tvárite...“ „Nič. Iba rozmýšľam nad tým, prečo som ti vlastne sľúbil ochranu.“ Dievčatko sa zamyslelo. „Pretože to chcel autor?“ Muž sa na ňu usmial. „Možno a možno nie. Ktovie, čo sa mu premieta v hlave vo chvíli, keď donúti stretnúť sa dve osoby. Pán osudu nikdy nevyzradí všetky tajomstvá naraz. Práve naopak. Postupne ich odkrýva a necháva nás v nevedomosti až do tej osudnej chvíle.“ S tým ju potiahol za ruku. Oboch pohltila čiernočierna tma dievčatkinho osudu. Osudu, ktorý možno nebude ľahký, no na ktorom konci (a to iba autor najlepšie vedel) ich bude oboch čakať vyslúžený cieľ.
Comments