„A čo tu vy robíte? Kto ste?“ opýtalo sa jeho chrbta. Muž mykol plecami. V žiari Mesiaca sa mu vlasy trblietali zvláštnym svetlom. Akoby to bolo kúzlom. „To zistíš až na konci tohto príbehu,“ odvetil jej úsečne. Dievčatko zarazene zastalo. „Nerozumiem.“ Muž sa zasmial. „Nič iné od teba ani neočakávam.“ Pristúpil k stromu a nežne ho pohladil. Stará vŕba akoby reagovala na jeho dotyk a jemne zašumela. „Kde to sme?“ opýtalo sa dievčatko. Neznámy sa k nej prudko otočil až jeho plášť sipavo zasyčal na tráve. Zadíval sa na les za ňou a ticho odvetil: „To záleží na tom, z akej strany sa na tento svet pozeráš. Pre niekoho je tento svet mýtus rovnako ako ty či ja. Vymyslený príbeh nachádzajúci sa v jednej z mnohých kníh, ktorú práve teraz niekto číta. No pre teba je toto realita. Skutočnosť, v ktorej sa dennodenne pohybuješ.“ „Rozprávate naozaj smiešne!“ zasmialo sa dievčatko. Muž sa však neusmial.
Dievčatko sa pozrelo na les za sebou. „A prečo by sa vlastne ľudia mali strácať?“ „Kvôli nerozhodnosti,“ okamžite jej odvetil, akoby to bolo prosté ako facka. Než sa dievčatko znova stihlo nechápavo zatváriť, vysvetlil jej to: „Nevedia čo chcú alebo si to len myslia, a tak idú svojou cestou. Lenže po čase si uvedomia, že sa strácajú, že tento smer nie je taký, aký by si želali. Niekedy je ešte čas sa otočiť a skúsiť to inakadiaľ, no niekedy je na to príliš neskoro. A vtedy im neostáva nič iné, len niesť váhu svojich rozhodnutí.“ „Tak prečo nepôjdu pozadu? Ja to robím skoro stále. Aha! Vidíte? Nie je to vôbec nič ťažké.“ Muž s nadvihnutým obočím sledoval, ako dievča okolo neho poskakovalo a chodilo pozadu, dokým nezakoplo a nespadlo do mäkkej trávy. Muž jej podal pomocnú ruku a ona ju s radosťou prijala. „Nie každý to dokáže tak dobre ako ty,“ odvetil jej, kým ju zdvíhal zo zeme. „Tak prečo sa to nenaučia?“ „Nie každý sa chce učiť. Nie každý chce vedieť všetko. Hoci to je jedna z mála vecí, ktoré človek môže robiť, predsa sa nájdu tí príliš leniví na to, aby to aspoň skúsili.“
Comments