Dievčatko sa prechádzalo tmavým lesom. Nevedelo, ako sem prišlo alebo kedy sa stihlo dostať tak ďaleko od mamy. V jednej chvíli veselo pohupkávala popred ňou a v druhej bola na tomto prestrašnom mieste. Nevedelo, kam má ísť, a tak jednoducho kráčalo lesom hľadajúc cestu domov. Avšak les bol čím ďalej tým nepriateľskejší. A mĺkvejší. Prešla už nejaká tá doba, keď naposledy počula štebotať vtáčika na strome. Vlastne, nevidela tu nič, čo by naznačovalo, žeby tu niečo žilo. Predierala sa hustým krovím a každou ďalšou minútou sa v jej vnútri prehlbovala panika. Strach, ktorý do nej surovo zakvačil svoje chladné pazúry, ju nechcel opustiť. Pozrela sa dohora. Bola noc. Nevedela, ako dlho išla a či vôbec správnym smerom. Nevedela, ako sa dostane naspäť. Vlastne, teraz nevedela skoro nič.
Odrazu sa pred ňou sčista-jasna vynorila obrovská lúka. Oči sa jej rozšírili od prekvapenia. Bola... Bola veľkolepá! Akoby ju pobozkala samotná luna a obdarovala ju striebristým svitom. Kvitli na nej divé maky, ktoré sa zdali byť v mesačnom kúpeli úplne ako z kovu. A v strede toho všetkého sa vypínala jedna mohutná stará vŕba. Lístky jej jemne šepotali vo vetre. Bola stará, zvráskavená. Pripomínala jej jej starú mamu, ktorá s ňou aj mamou žila. Poobzerala sa na všetky strany. Nikde nikoho. Skúmavo pohladila rukou steblo trávy.
„Čo tu robíš?“ ozval sa hlboký hlas z temnoty za ňou. Dievčatko sa prestrašene otočilo a začalo cúvať na lúku. Z tieňa sa pomaly vynárala vysoká postava. Najprv dlhý, starodávny plášť, po ňom štíhle ruky a nakoniec mladá tvár asi tridsaťročného muža. Predstúpil pred trasúce sa dieťa a zamyslene si ju obzeral. „Čo tu robíš?“ zopakoval otázku, akoby si myslel, že jeho melodický hlas pred tým prepočula. Dievčatko sa roztrasene nadýchlo.
„Kde je mama?“ opýtalo sa ho s plačom na krajíčku. Muž nadvihol obočie.
„Stratila si sa?“ Dievčatko zdráhavo prikývlo. Muž si unavene vzdychol.
„Myslel som si. Vy, ľudia, ste večne stratení,“ povedal akoby mimochodom, vstúpil na lúku a pohľadom jej naznačil, aby ho nasledovala. Dievčatko sa chvíľu okato pozeralo za seba do tmy a potom pobehlo za neznámym.
„Bola som s mamkou v obchode. Nikdy som pred tým sama nikde nešla. Toto je prvýkrát a... Bojím sa.“
„Viem. To každý,“ povedal prosto a ďalej bez slova kráčal ani sa za ňou neobzrúc.
Prepoja sa nejako poviedky Láska a Smrť a Pán Osudu ? Alebo sú to dve samostatné diela ? Ako by povedala moja obľúbená booktuberka Luciezel je to veľmi ČTIVÉ :)
Like
miga28601
Feb 20, 2022
Replying to
Tieto konkrétne nie. Všetky poviedky budú svojím spôsovbom jednotlivé. Ale chcela by som mať ajj také diela, kde by sa niektoré aj prepojili.
Prepoja sa nejako poviedky Láska a Smrť a Pán Osudu ? Alebo sú to dve samostatné diela ? Ako by povedala moja obľúbená booktuberka Luciezel je to veľmi ČTIVÉ :)