Tak toto bola posledná kvapka. Hrdosť-nehrdosť idem z tohto čudáckeho miesta preč! S tým som sa rýchlo otočila a zamierila k dverám. Za sebou som iba počula chlapcov smiech.
„Do nevidenia! A mimochodom, šminky sa kupujú v takých veľkých drahých butikoch!“
„Sklapni, ty jeden perverzák!“ vrátila som mu to a s trhnutím stlačila kľučku. Avšak dvere sa nedali otvoriť. Lomcovala som nimi najsilnejšie, ako som vedela, no dvere nie a nie ma pustiť preč z tejto nočnej mory.
Odrazu som cítila jeho dych na mojom zátylku. Chĺpky sa mi zježili. Rýchlo som sa k nemu obrátila.
„Dovolíš?“ opýtal sa ma s nadvihnutým obočím a hravým úsmevom na perách.
Ani nečakal na moju odpoveď a odtlačil ma od dvier.
„To sa na ňu pozrime! Hrdinka a ani dvere si sama nevie otvoriť!“ vysmieval sa mi.
Aspoň sme sa v jednom obaja zhodli. Nikto z nás nechcel toho druhého už v živote vidieť. Mal to zreteľne vryté v jeho chladných očiach. Avšak keď stlačil kľučku, nič sa nestalo. Zamračil sa. Jeho samoľúbi úsmev mu zmizol z tváre.
„Čo to...“ nedopovedal a silno nimi zatriasol až sa prehli v pántoch. No staré drevo iba zaškrípalo.
„To sa stane, keď necháš storočný dom v dezolátnom stave,“ neodpustila som si štipľavú poznámku. On mi iba venoval jeden zo svojich škaredých pohľadov a ustúpil dozadu.
„Čo plánuješ robiť?“ prekvapene som sa spýtala.
„Čo myslíš, chytráčka?“
S tým ramenom silno vrazil do dverí až zaprašťali. No na počudovanie, neotvorili sa. So zlosťou do nich udrel.
„Prečo? Prečo mi to robíš?“ skríkol na dvere, akoby ony boli vinovaté za to, že sa o nich nestaral. Prekrížila som si ruky v bok.
„Vieš o tom, že si za to môžeš sám, však?“
Prekvapene sa na mňa pozrel.
„Keby si kúpil takú zázračnú vecičku ako olej, nikdy by sa to nestalo!“
„Sklapni aj s tými svojimi olejmi! Ničomu nerozumieš!“
„O vážne?! Tak ma do toho zasväť! Alebo ešte lepšie, zavolaj niekomu, aby tie dvere prišli vylomiť, lebo ja, ako si tak krásne naznačil, nemám signál!“
Comments