„No dovoľ! Prečo by som nemala? Náhodou mám plno krásnych snov!“ durdila som sa.
„Nemáš! Ani jeden.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Cítiť to z teba.“
„To je mi teda odpoveď! A čo tak tento? Raz sa mi snívalo, že som plávala na lodi a...“
„Nesnívalo! Vymýšľaš si to teraz za pochodu!“ zrúkol na mňa buchnúc fľaštičkou o stôl. Ostro na mňa pozrel. Zahryzla som si do pery. Mal pravdu. Ale, ako to mohol vedieť? Ako mohol vedieť, že sa mi v živote nič nesnívalo a ak aj áno, tak som si to nepamätala?
„Tak by som ti tu mohla popratať,“ navrhla som mu.
„Myslím, že by to bolo dostačujúce vyrovnanie na to koľko tu je špiny,“ odvetila som mu a na dôkaz toho som prešla prstom po hrubej vrstve prachu na jednej z políc.
„Neutrieš tu ani roh na podlahe! Toto chcel obchod! Ak tu čokoľvek porušíš, budeš pykať!“
„O vážne?“ začala som, obrátila sa mu chrbtom a rozprávala obchodu.
„Takže tento obchodík chcel, aby si ho tu nechal zanedbaný, ošúchaný, starý, absolútne neatraktívny pre akýchkoľvek zákazníkov? Myslíš, že sa naozaj chcel dožiť toho, aby mu tu neprišlo už ani jedno dieťa? Aby všetky zutekali od strachu pri pohľade na tie pavučiny?“ opäť som sa k nemu otočila.
„Nemyslím si.“
Chlapec prižmúril oči.
„Ty nevieš, čo tento obchod chce. Ja ho už poznám celé stáročia! A ver mi, upratovanie nie je to, po čom túži.“
Zarazila som sa pri tom slove stáročia. Koľko že to mal rokov? Avšak rýchlo som sa spamätala a zakryla svoje zamyslenie.
„Takže obchod jednoducho chce, aby mu tu deti prestali chodiť,“ konštatovala som ďalej.
„Každopádne, upratovať tu nebudeš, nemáš žiadne sny a ja ti to nemám ako predať,“ zhrnul to nakoniec.
„Stále mi to môžeš darovať,“ povedala som ako poslednú záchranu.
„Že vraj darovať?!“ vysmial sa mi.
„Ja nie som žiadna charita!“
„A čo tak spraviť výnimku?“ skúšala som ďalej.
„V žiadnom prípade!“
„Tak potom sa odtiaľto nijako nedostanem a ty tu budeš do nekonečna počúvať, ako ti tu hučím, aby si ma pustil.“
„To nebude až tak dlho. Nejakých tých dvadsať rokov zvládnem, starenka,“ povedal uštipačne.
Už som mu chcela na to niečo odvetiť, keď ešte dodal:
„Alebo to urobím sám o niečo skôr.“
Oči sa mu pri tom nebezpečne zaleskli. Po chrbte mi prešiel mráz.
„Neopováž sa! Inak ti zhodím všetky fľaštičky, ktoré tu vidíš!“
„Tak to by som ťa už naozaj zabil,“ pripustil bez štipky irónie.
Ticho sme na seba nenávistne pozerali. Netušila som, ako dlho som už strávila času v tomto zatuchnutom vzduchu, no začínalo sa mi robiť nevoľno.
„Alebo tu budeš spať na podlahe, v noci sa ti niečo pekné zasníva a potom mi ten sen len jednoducho dáš. A ja ti za to dám tento tu,“ ukázal prstom na fľaštičku s otvárajúcimi sa dverami.
Comments