„No ako sa zdá, ani to tvoje želanie mi veľmi nepomohlo.“
„Skús to povedať nahlas,“ navrhol ako ďalšiu alternatívu.
„A potom bude čo? Skákaj na jednej nohe a pri tom si búchaj po hlave?“
„Nie, potom budeš kľačať na zemi a prosiť tie dvere o odpustenie,“ zavrčal na mňa a opäť sa posadil do kresla.
„Tak na to rovno zabudni! Teraz si na rade ty! Skús ich teraz ty o to požiadať! Ak sú naozaj čarovné, hádam by ťa mali počúvnuť! Alebo ešte lepšie! Čo tak nájsť nejaké to zaklínadlo? Abrakadabra-bum, dva švihy prútikom a hotovo!“
„Pozeráš pričasto Harryho Pottera,“ zamrmlal si.
Prižmúrila som oči. Chalan sa na mňa nechápavo pozrel.
„Čo zasa?“
„Rob niečo!“ zrúkla som naňho.
Prevrátil očami. Odrazu dostal nápad.
„A možno je tu jeden spôsob,“ začal po chvíli.
„Aký?“ netrpezlivo som k nemu pristúpila.
No chalan neodpovedal. Miesto toho sa postavil a začal prechádzať po regáloch obzerajúc si všetky sny.
„Čo hľadáš? Môžem ti pomôcť,“ navrhla som.
„Ničoho sa nechytaj!“ zrúkol na mňa akoby som mala v pláne mu zhodiť celú policu.
„Haló! Ja nemám päť ako všetky deti, čo ti tu chodia! Ja veci nezhadzujem na zem!“
„Výborne, tak v tom prípade sa toho drž a ostaň na mieste,“ odvrkol mi prehrabávajúc sa medzi zaprášenými fľaštičkami.
Namrzene som skrivila pery a začala prechádzať okolo poličiek. Netušila som, čo hľadal, no možno sama na niečo prídem. Pohľadom som prečesávala police od vrchu až po spodok. Boli tu všemožné sny. Niekomu sa snívalo, že z neho bude hrdý vojak, iný zasa v snoch lietal na čarovnom koberci. Ďalšie, pravdepodobne dievčatko, snívalo o veľkom rúžovom zámku plnom nádherných šiat a krásnom vysnívanom princovi na bielom koni. Keď si to tak človek zobral, o tom dievčatá snívali stále. Nezáviselo to od toho, koľko mali rokov. Len miesto koča si priali limuzíny a miesto hradu prepychové vily. Ďalej som tam videla pekný jednoduchý sen o tom, že sa jeden chlapček znova stretne so svojou mamou. Prišlo mi ho ľúto. Ktovie, či to nebola len spomienka, ktorá mu ani po mnohých rokoch nedala spávať a po čase sa zmenila na želanie či sen? Ďalej tam boli fľaštičky plné áut, barbín, počítačov, dobrých známok, lúk plných kvetov, dobrodružstiev na lodi, drakobijcov, policajtov a tak ďalej.
Odrazu som na tej najvrchnejšej poličke zbadala otvárajúce sa dvere. Zbystrila som pozornosť a zažmúrila na názov, ktorý pod toľkou vrstvou prachu skoro nebolo možné rozlúštiť. Dvere do sveta splnených snov.
„Hej, ak hľadáš nejaké tie otvárajúce dvere, jedny som našla,“ odvetila som mu.
Chalan zavalený všetkými možnými fľaštičkami rázom zbystril pozornosť.
„Kde?“
„Tam,“ ukázala som mu na tú najvyššiu poličku.
Chalan sa postavil na vratké police a nohu opatrne dal medzi fľaštičky. Potom sa zaprel a rukou schytil tú, na ktorú som pred tým ukázala.
„A že vraj ja tu niečo rozbijem,“ zamrmlala som si pre seba pozerajúc naňho ako opatrne lezie dole. Keď už bol na zemi, sfúkol z nej prach a očistil ju, aby videl lepšie na názov.
„Neviem, či je to práve tá správna fľaštička,“ povedal po chvíľke zadumania.
„Prečo nie?“ nechápala som.
„Sú to dvere do sveta splnených snov, nie dvere do reálneho sveta. To by nemuselo zabrať.“
Pokrčila som plecami.
„Tak to skúsime,“ odvetila som a vytrhla mu ju z ruky. Vražedne na mňa pozrel.
„Neopováž sa!“
„Ale...“
„Najprv mi zapla...“ a vtedy sa zarazil.
Nespokojne skrivil pery.
„Lenže ty mi nemáš ako zaplatiť,“ zašepkal zlostne.
Comments