Chlapec sa čelom oprel o sklo na predných dverách a hlasno vzdychol.
„Tebe to stále nedopína? Tu nie je žiaden telefón. Načo by mi aj bol?“
Ohromene som naňho ostala civieť. Takže som zavretá v čudnom starom a zaprášenom obchode s pedofilom, ktorý ešte k tomu nemá ani potuchy, ako veľmi je potrebný signál v dvadsiatom prvom storočí. No...Po dnešnej skúsenosti možno pouvažuje o zavedení aj prednej kamery, aby si tu dopredu púšťal len deti podľa jeho gusta. Striasla som sa pri tej predstave. On medzitým pochodoval hore-dole, akoby on bol ten úbožiak chytený v pasci a nie ja.
Do očí mi udrela uzavretá nádoba so starým kľúčom. Nádejne som sa k nemu natiahla.
„Ničoho sa nedotýkaj!“ zrúkol na mňa.
Od strachu som až podskočila. S vypleštenými očami som sa k nemu otočila. Vzkypela vo mne zlosť.
„Musíš stále vrieskať?! Všetko sa dá povedať aj príjemnejším tónom!“ vrátila som mu to rovnako uštipačne a prstom ukázala na zaprášenú nádobku.
„Pozri sa na ten kľúč! Síce netuším, čo tam robí, ale môže byť od dverí! Možno by sme ním dokázali...“
„Nie. Toto nie je kľúč od týchto dvier. A pred tým než sa spýtaš, netuším od čoho sú a nie, nie je tu žiaden iný východ.“
Pozrel sa na mňa a sťažka si vzdychol. Šuchtavo sa vrátil k svojmu zaprášenému pultu a hodil sa do kresla za ním. Do vzduchu sa zniesol oblak prachu. Pokrútila som nosom.
„Ako v tomto svinstve dokážeš dýchať? Čudujem sa, že si nedostal nejakú alergiu z tohto miesta.“
Neodvetil. Iba si držal medzi prstami koreň nosa a snažil sa zhlboka dýchať. Úprimne mi prišlo zle pri predstave, koľko roztočov a všemožnej inej hávede práve do seba vdýchol. Podišla som opäť k pultu a obzerala si všetky nádoby. Keď už som tu bola, tak to využijem. Možno predsa bude niečo z toho aj na internete.
„Stále si mi nepovedal, koľko tie divné vecičky stoja,“ prerušila som dusivé ticho.
„Tu sa neplatí peniazmi,“ zavrčal.
„A čím teda?“ podráždene som sa spýtala. Už mi liezla na nervy tá jeho tajomnosť. Nech sa vyjadrí konečne!
Pozrel na mňa z kresla a ešte hlbšie sa doňho ponoril.
Comments