Ľútostivo som sa pozrela na dvere. Myslím, že tu naozaj nebolo čo k tomu dodať. Nedostanem sa odtiaľto. Nemalo to význam. Podišla som k špinavej stene a zošuchla sa po nej dole. Kolená som si skrčila pod bradu a oprela si o nich tvár. Mal pravdu. Na jeho mieste by som možno urobila to isté. Alebo nie? Čo na tom záležalo? Tak či onak tu zhnijem v tomto smradľavom obchode s arogantným predavačom.
„Ber si to,“ ozvalo sa odrazu niekde zvrchu.
Pozrela som sa dohora na chlapca, ako mi podával fľaštičku s dverami. Prekvapene som sa zahľadela do jeho medených očí. Nebolo tam ani stopy po arogancii či irónii. Jeho tvár nenaznačovala žiaden úskok.
„Prečo?“ nechápala som.
Chlapec odvrátil pohľad.
„Možno... Možno mi výroba snov predsa len trošku chýba,“ pripustil nakoniec.
Zahľadela som sa na zle vyčistenú fľaštičku. Otvárajúce dvere ma lákali. Opatrne som ju zobrala a postavila sa.
„A čo teraz?“
„Otvor ju,“ pobádal ma s malým úsmevom.
Opatrne som sa dotkla veka. Schytila som ho a jemne zakrútila. Bolo to na počudovanie ľahšie, ako som si myslela. Veko akoby sa otváralo samo od toľkej nedočkavosti. Sotva som otvorila vrchnák, do vzduchu sa zniesol tmavo modrý poprašok. Zaplnil celý priestor obchodu. Nemo som otvárala ústa. Tak toto bola mágia? Trblietajúce sa tmavomodré svetlo vytváralo okolo mňa jedno veľké divadlo svetla a tmy. A v strede toho obrazu stáli dvere. Pootvorené dvere. Dvere do sveta snov. Pristúpila som k nim a potiahla za kľučku.
„Počkaj chvíľu,“ zastavil ma predajca.
Obrátila som sa k nemu. Nervózne tam postával šúchajúc si rameno.
„Toto je môj sen. Vyrobil som ho, takže ak ťa môžem poprosiť...“
„Dám naňho pozor,“ sľúbila som mu a usmiala sa naňho.
Predajca snov sa tiež nepatrne usmial.
„Prajem sladké sny,“ povedal.
Uškrnula som sa naňho.
„To mi hovoríš kvôli všetkým nočným morám, čo si tam vytvoril?“ rýpla som doňho.
„Ktovie, možno aj tie stretneš, keď pôjdeš dosť hlboko,“ vrátil mi to pokojne.
„Dosť hlboko čoho?“ nechápala som.
Jeho medené oči sa na mňa tajomne zaleskli.
„Uvidíš sama.“
S tým sa obrátil a sadol si za svoj zaprášený stôl. Pozrela som sa na kľučku a s očakávaním otvorila dvere do svojho prvého sna v mojom živote. Ktovie? A možno sa raz stane skutočnosťou.
Comments