Chalan sa chladno zachechtal a pozrel na mňa. V jeho očiach už však nebola žiadna zlosť či irónia. Iba nekonečný smútok.
„Čo ty o tom vieš? Čo ty vieš o tom, aké to je dlho do noci vyrábať sny pre iných, darovať ich, snažiť sa ich nejako očariť tým, čo ponúkaš a oni... To jednoducho zahodia. Alebo povedia, že tento sen im nestačí, že si predstavovali niečo lepšie. Chceli stále viac a viac. Ale ja som im to dať jednoducho nevedel. Nikto si necenil to, čo som pre nich robil. Obzvlášť nie dospelí! Posledná kvapka bola, keď mi jeden namosúrený pán rozbil môj vlastnoručne vyrobený sen rovno pred mojimi očami. Vraj nebol dosť dobrý! Vraj byť šťastným iba nestačí! On chcel peniaze, moc, celé krajiny!
Odvtedy som si povedal, že už nikdy, nikdy viac neurobím ani jeden jediný sen! Keď sú ľudia takí chladnomyseľní, nenásytní, tak nech si ich kradnú navzájom! A bolo mi dobre. Ľuďom sa sny iných páčili viac, než moje výtvory. Odrazu som mal presne to, čo potrebovali. Po niektorých snoch bol taký dopyt, že som si zaň mohol pýtať aj dva alebo tri na oplátku. A tak začalo moje nové obchodovanie so snami.“
Nemo som naňho civela. Na milisekundu mi ho prišlo trošku aj ľúto. Na tej druhej strane, prečo mi to teda nemohol dať, keď si to doparoma, mohol kedykoľvek vyrobiť a škodu si nahradiť?! Sám! Nepotreboval na to nikoho iného! Lenže v jeho zronenom pohľade, ktorý uviazol niekde v minulosti sa leskol dohárajúci oheň. Nevládal. Odrazu mi prišiel tak strašne sám, dotlčený životom a všetkými chamtivými ľuďmi, ktorí sa tu ocitli.
„Ale deti také nie sú,“ zašepkala som.
Obrátil svoju tvár s medenými očami na mňa.
„Ako to môžeš vedieť? Videl som ich...Sú úplne rovnaké.“
„Nie sú. Hádam ti to tieto sny nehovoria aj sami? Veď sa na nich pozri! Sú to túžby! Oni by boli šťastné s akýmkoľvek snom, ktorý by si im dal! Vedeli by ho aj oceniť, aj poďakovať zaň,“ protirečila som mu.
Chlapec však iba ďalej smutne pozeral do zeme.
„A čo z toho, keď si ten sen nevedia udržať a premeniť ho v skutočnosť? Ako môžem ďalej vyrábať s vedomím, že hneď čo ho predám, na ďalší deň ho zahodia do koša a už sa naň nepozrú? Že sa ho vzdajú tak ako sa vzdali miliónov hračiek pred tým? Deti si dnes nevedia nič vážiť, a dospelí sú na takéto detské sny, ako oni tomu s radosťou hovoria, príliš skazení.“
Hľadela som naňho. Už som začínala rozumieť jeho zlosti aj tomu, prečo s tým skoncoval. Ale jedna vec mi stále ešte unikala.
„Ako môžeš vedieť, čo sa s tými snami stane potom, čo opustia tvoj obchod?“
Chlapec sa však iba usmial.
„Sú to moje sny. Ja som ich vyrobil. Sú mojou súčasťou. Cítim, či sa plnia alebo či ich jednoducho zahodia.“
Comments