„Tak mi tým ušetríš robotu a môžeš zdrhnúť hneď, čo sa preberieš,“ odvetil vecne.
Sfučala som.
„Lenže mne sa nikdy nič nesníva!“
„Tak tu budeš tak dlho, dokým sa nič niečo snívať nezačne!“
Odrazu mi niečo napadlo.
„Vravel si, že ti tu chodia zákazníci. Nemohla by som jednoducho počkať, pokým by tu niekto prišiel a odísť, keď sa dvere otvoria?“
Predajca však iba výsmešne pokrútil hlavou.
„Nedá sa to! A mám na to hneď dva dôvody. Za prvé, nikto sa tu nedostane, pokiaľ tu mám nejakého zákazníka, a za druhé obchod sám si selektuje, koho vyberie, a koho nie, preto ma dosť prekvapilo, keď som ťa tu videl. Takže...“
„Počkaj! Obchod sám si vyberá, kto môže vstúpiť?“ prerušila som ho, na čo sa zamračil.
„Áno.“
„Takže to znamená, že chcel, aby som tu prišla! Inak by ma tu nikdy nepustil. A nedovolí mi odísť, lebo?“ pozrela som naňho s otázkou v očiach.
„Lebo mi nemáš ako zaplatiť,“ zhrnul vecne.
„Nie, ty idiot! Lebo mi to nechceš darovať!“ skríkla som naňho.
„Ja nedarujem! Už som skoncoval s touto dobročinnou činnosťou!“ vrátil mi to rovnakým tónom.
Zarazila som sa.
„Čo?“
„Že už som s tým skončil! Nepodarujem ani jeden jediný sen! Počuješ obchod? Ani jediný!“ kričal do všetkých kútov.
Na to si nahnevane sadol do kresla až prach opäť vzlietol. Nerozumela som tomu. Nerozumela som ničomu. Takže on ich kedysi naozaj daroval?
„Čo sa stalo?“ opýtala som sa ho zmierlivo.
„Stalo sa čo a kde?“ vrátil mi to podráždene.
„S tvojou veľkodušnou činnosťou? Alebo to nikdy nebolo charitatívne?“ začala som chladne.
Chlapec stisol pery. Unavene si vzdychol. Zvesil hlavu a rukou si prehrabol svoje svetlé vlasy pšeničnej farby.
„Bolo.“
„Ale?“
„Už ma to omrzelo,“ odvetil vecne.
„Prosím? Tak to potom asi nebolo veľmi dobrosrdečné!“
Comments