„Ešte mi pribaľte kúsok tejto domácej slaniny. Bolo by príjemné cítiť opäť tú pravú chuť ako za mladi,“ zachechtal sa starký. Znudene som si vzdychla. Keď sa takto mienil zdržať pri každom jednom stánku, tak pán Boh zaplať. To tu skôr zakorením do zeme, než sa dostaneme na vytúžený koniec. Prečo ma so sebou vlastne ťahal? Hádam mal aj iný dôvod ako: ,Dnešná mládež nepozná nič iné len sedenie za počítačom. Hybaj! Ukážem ti skutočný svet!’ No čo človek narobí? Každý by sa nechal prehovoriť po tom, čo mu to omieľajú celý týždeň.
Zapozerala som sa pred seba na dlhokánsky rad stánkov so všemožným tovarom. Všade sa to hemžilo množstvom ľudí, hudby a rozličnými jazykmi. Obloha bola jasná, priam stvorená na selfie pri okne so slnkom za chrbtom. Tragicky som si vzdychla. Aká len to bola zabitá hodina premárneného života!
„No...Môžeme pokračovať,“ natešene sa ozval starký po tom, čo zaplatil za rôzne klobásy, párky a bohvie čo ešte. Avšak, keď sa zapozeral na moju tvár, zarazil sa.
„Čo sa tak tváriš? Usmievaj sa, dieťa moje! Je krásny slnečný deň a ty by si ho chcela preležať v posteli! Poobzeraj sa tu, keď chceš. Možno sa ti niečo zapáči alebo tu stretneš svojich priateľov. Aspoň nezabudneš ako vyzerajú,“ neodpustil si svoju ostrú poznámku. Pregúľala som očami a radšej to nekomentovala. O týchto veciach nemalo zmysel sa s ním hádať.
„Veď hej...Už idem.“ S tým som sa mu s rukami vo vreckách otočila chrbtom a zamierila cez celú tú maškarádu. Aspoň to budem mať za sebou. S tým vedomím som si dala slúchadlá do uší a zapla hudbu, aby mi ten čas rýchlejšie zbehol.
Obzerala som sa cez nôty svojich obľúbených pesničiek všade naokolo. Tovar ma ani veľmi nezaujímal. Mala som všetko, čo som potrebovala a ak som náhodou naďabila na niečo extra, tak som si to jednoducho objednala cez internet. Jediné, na čo malo význam sa pozerať, boli ľudia. Haldy ľudí všemožných národov žijúci si svoj vlastný život. Každý z nich mal odlišnú minulosť a predsa ich spájala jedna vec.
Nenásytnosť. Prečo by tu inak všetci takto chodili, hádali sa jeden cez druhého a pýtali si tie najlepšie kúsky za čo najnižšie ceny? Boli tu len ľudia túžiaci po niečom výnimočnom. Po niečom, čo sa bežne nedostávalo v obchodoch. Chceli niečo, čo by im závidel celý svet. Odvšadiaľ sa na mňa pozerali tváre obchodníkov plné silených úsmevov, len aby prilákali čo najviac ľudí. Celé trhovisko sa premenilo na jedno veľké bojisko prekrikujúcich sa kupcov a hlúpučkých zákazníkov, ktorí im prirýchlo skočili na ich sladké reči.
Comments