Láska a Smrť, 4.časť

On nikdy nemusel za nikým behať, aby ho obral aj o to posledné, čo mal. Narozdiel od nej. El lietala za každým druhým párikom a natešene im dávala rady do života. Nie, on bol vážený. Poväčšine naňho čakali s úctou a odovzdanosťou. Niekedy si ani len nestihli uvedomiť, že ich koniec sa blížil a... Stalo sa. Tie časy, keď za deň prešiel aj celý svet, aby sa postaral o duše, sú už iba minulosťou. Už dávno si neľahal do postele celý ubitý od neustáleho cestovania. Zmenila sa doprava, zmenil sa svet. Ani by nepovedal, že k lepšiemu, no nie je to ani také hrozné ako to bolo pred tým. Hoci, sám najlepšie vedel, že pokoj nikdy nebol trvalý. Cítil, že sa blíži niečo veľké. Niečo, čo ho oberie o naozaj veľa hodín spánku.

„El, kde si?“ kričal a utekal pri tom hlbšie do nebezpečných kútov. V hrudi pocítil nejakú tiažavu. Vedel to len ťažko vysvetliť. Bolo to... Akoby ho nejaká strašná sila chcela stiahnuť dole na zaprášenú, špinavú zem. A každým okamihom sa to zhoršovalo. Prečo odrazu mávam takéto pocity? Ako je možné, že vôbec niečo cítim? Vedel, čo to je. Sám to síce pred tým nezažil, no veľakrát to pocítil u duší tesne predtým než zomreli. Strach. Vzduch bol ním niekedy priam presýtený. Nikdy nepochopil, prečo majú ľudia taký strach. Veď aj tak nakoniec zomrú. Tak prečo sa tak toho boja?

Keď zabočil do ďalšej, vystrašil potkany, ktoré sa pri pohľade naňho rozutekali do svojich kútov. Aj na nich raz dôjde, pomyslel si. Ale najprv musím nájsť jedno zatúlané, nevinné dievčatko. Zaťal päste a popohnal svoje unavené telo do ešte rýchlejšieho behu. Nemohol si priznať, že ju stratil. Jednoducho to odmietal. No strach ho aj napriek tomu pohltil. „El! Ozvi sa mi!“ kričal na plné hrdlo. Minul bezdomovcov, ktorí si so záujmom obzerali jeho oblečenie a utekal ďalej hľadajúc svoju malú, zlatovlasú Lásku.

Prehľadával celé mesto, no nech sa snažil ako chcel, nenašiel ju. Stokrát si položil tu zásadnú otázku. Kde mohla ísť? Lámal si nad tým hlavu, dokým slnko nezačalo pomaly zapadať. Prehľadal všetky zaľúbené miesta, ktoré mu napadli. Od mostu lásky, cez fontánu želaní, na ktorej podľa neho nič romantické nebolo, až po drobné obchodíky so suvenírmi. Prehľadal tajné kúty milencov, aj jej najobľúbenejšie historické pamiatky. Hľadal všade, no malé modrooké dievčatko so vždy veselou tváričkou nikto nikde nevidel.

S obavami hľadel na slnko, ktoré pomaly klesalo k obzoru. Smrť sa o ňu bál. Ešte nikdy nebola preč tak dlho. Čo som to len urobil? Odplašil som od seba jedinú osôbku, ktorá ma pokladala za výnimočného, hoci to nebola pravda. Rýchlym tempom míňal jednu ulicu za druhou dúfajúc, že sa bezpečne vrátila domov. Domov. Spomenul si, čo mu na to povedala. Nevedel, či mala pravdu, alebo nie, no teraz si želal, aby sa vrátila a ozdobila ho všemožnými farbami. Spravil by čokoľvek! Všetko by jej dovolil, len keby sa vrátila späť a v poriadku. Chodník sa zvažoval do kopca. Pridal do kroku obzerajúc sa na všetky strany, či náhodou ho nečakala niekde poblízku.

Práve prechádzal popri starom cintoríne, keď sa zarazil. Na cintoríne bolo ticho. Ani živej duše. Nikto sem nechodieval. Iba sem-tam tu niekto prišiel na veľké sviatky zapáliť sviece, no inak bolo toto miesto úplne opustené. Vedel to, pretože sám tadiaľto prechádzal miliónkrát a občas sa pristavil a zaspomínal na každého z nich. Na to ako zomrel, aký mal pred tým život. Záležalo mu na tom, aby si pamätal každú dušu, ktorú tak nehanebne odtrhol od jej rodiny. Ohrnul spodnú peru. Alebo, ako by to nazvala El, kruto. Duša nebola len číslo, štatistika. Za každou obeťou sa skrýval nejaký tvor. Či to bol človek, zrazené zviera na ceste alebo zašliapnutý komár. Všetko to boli živé bytosti. Nikdy nesmel zabudnúť, že každá smrť bola v niečom jedinečná. Nebolo tvora, ktorý by zomrel úplne rovnako. Avšak teraz bola brána vedúca ku kamenným mohylám dokorán otvorená. Zamračil sa a vošiel na cintorín.