V hrudi pocítil ten zvláštny pocit. Akoby mu ľadová ruka z ničoho nič zovrela prázdne miesto tam, kde El ešte stále naivne verila, že mal srdce. Predtucha. Pocit, ktorý dostával tesne pred tým, než niekto v jeho blízkosti zomrel. Po chrbte mu prešli zimomriavky a podvedome sa poobzeral na všetky strany. V okolí nebolo veľa ľudí, no mohol len tipovať, ktorý z nich to bude. Nikdy to nevedel určiť na minútu presne. Vtom sa zo zákruty vyrútilo auto. Smrť zamrazilo. Rýchlo schmatol El za ruku a hoci sa urputne bránila, pritiahol ju naspäť k sebe na chodník. Auto okolo nich prefrčalo až sa jej od nárazu vetra rozstrapatili vlasy. Ani len nespomalilo. Srdce mu tĺklo ako splašené. Dovtedy ani len nevedel, že ho ešte má. Prejavovalo sa iba v takýchto infarktových situáciách. Pozrel sa na zlatovlasé dievčatko, ktoré si vôbec neuvedomovalo, že ju zachránil pred istou smrťou. Stískal ju vo svojom náručí želajúc si, aby tento pocit už nikdy nezažil.
Auto prudko zabočilo. Vodič si však nevšimol postaršiu pani, ktorá prechádzala cez prechod. Vedel, čo sa stane ešte pred tým, než do nej plnou silou narazil. Bleskovo sa otočil chrbtom, aby Láska celú tú situáciu nevidela. Potom počul už iba hlasný náraz a krik. Nemusel to vidieť. Cítil to. Pozrel sa na El, ktorá netušila, čo sa okolo nej deje. Bola zmätená, no nie vystrašená. Nechcel, aby to zistila. Nechcel, aby si uvedomila, že... Ani to len nevedel dopovedať. Ešte stále ju držiac v náručí ju odviedol bokom od celej tej tragédie. Ruky sa mu triasli. Nemohol prestať myslieť na celú situáciu a ako málo chýbalo, aby sa vyvinula úplne inak. V duchu zaďakoval pánu osudu.
Mĺkvo sa prechádzali po chodníku. Smrť bol stratený vo vlastných úvahách, zatiaľ čo Láska si veselo pohopkávala a naradostene rozprávala k vtáčikom, ktoré stretli po ceste. Dávala im rady do života a vtáčiky ju pozorne počúvali. Avšak Smrť nemal záujem sa zapojiť do tejto debaty. Zvedavo sa na ňu pozrel. Ako sa zdalo, vôbec si neuvedomovala, čo sa tam odohralo. Vydýchol si. To je dobre. Veľmi dobre. Nevedel, čo si má o tom myslieť. To auto bolo tak blízko. Keby tak len ten šofér vedel, že skoro zabil... A miesto toho zobral život jednej nevinnej pani. Zabil ju miesto nej. Nedokázal sa na ňu pozrieť. Ešte nikdy pred tým sa nesnažil zabrániť niečej smrti. Doposiaľ ani len netušil, že sa to vôbec dalo. Ani si len nechcel predstaviť, aké hrozné následky to bude obnášať.
„Trasieš sa,“ okomentovala ho Láska. „Si v poriadku?“ To ho vrátilo opäť do prítomnosti. Pozrel sa na ňu hlbokým pohľadom. Bola to tá najnevinnejšia otázka, akú sa len mohla opýtať. A aj tak v tejto situácii bola absolútne nevhodná. Pochytila ho zlosť. Bolo načase, aby zahodila tú ľahkovážnosť a pozrela sa na svet taký, aký naozaj je. Bez príkras! Prosto! Jednoducho! Kruto! Ako to povedala. „Nie, nie som v poriadku,“ začal temne. El sa naňho prekvapene pozrela. „To auto ťa mohlo zabiť,“ pokračoval uisťujúc sa, že ho počúva. Láska sa však iba žiarivo usmiala. „Ale nezabilo,“ odvetila mu na to. Skoro ho roztrhlo od zlosti. „Áno, no miesto toho, zabilo jednu nevinnú starkú, ktorá si mohla ďalej žiť svoj život! Premýšľaj predsa! Určite mala deti! Vnúčatá! Všetci teraz budú nešťastní! A to len kvôli tebe a tvojej hlúpej ľahkovážnosti!“ skríkol na ňu, no hneď to aj oľutoval. Láska zmĺkla. Úsmev jej zmizol z tváre. Tupo sa zahľadela do zeme. Už nepodskakovala ako pred tým. Nohy za sebou iba lenivo vliekla. Mal chuť sa nakopať do zadku! Takto to predsa nechcel povedať!
Smrť si sťažka povzdychol. Toto nemal robiť. Prečo jej to povedal? Mal radšej držať jazyk za zubami a nechať ju, aby si ďalej žila vo svojej ľahostajnej prítomnosti. Koniec-koncov, o tom bola predsa láska. Aspoň to predpokladal podľa tých poučiek, ktoré zakaždým tak rada vypúšťala z úst. „Tak... Tak ja už pôjdem,“ povedala duto a než stihol zareagovať, rozbehla sa do najbližšej uličky. „El, stoj!“ skríkol a utekal za ňou. Avšak Láska bola mrštnejšia než on.
Comments