Zmorene si dal hlavu do dlaní. Toto nedopadne dobre, pomyslel si, avšak donútil sa sledovať tú tragédiu, ku ktorej sa nenávratne schyľovalo. Mal by som ju držať od takýchto situácií, čo najďalej. Keď doskackala k tej mladej dáme, niečo sa jej so záujmom opýtala. Ona sa na ňu prekvapene pozrela. El ďalej pokračovala vo svojom rapotaní. Smrť sa v tej chvíli k nej radšej nepriznával. Už si zvykol na jej výstrednosti, ale čo je veľa, to je jednoducho veľa. Nemôže predsa nútiť, aby sa dvaja ľudia do seba len tak zaľúbili! To jednoducho nejde!
No na jeho veľké prekvapenie, žena si k nej kľakla, pobozkala ju na líce a silno vystískala. Muž skoro na mieste odpadol. Prečo to robí? Čo jej povedala? Bál sa odpovede. Pre jej hlúposti musel už neraz riešiť problémy s policajtmi za obťažovanie alebo podrezaný jazyk. Dokonca aj zo školy ju vyhodili pre príliš priame, nebojácne správanie a jej „talentu“ na odhaľovanie vzťahov. O čo by bol radšej, keby tam ešte stále chodila! Keď sa obe dostískali, až mu prišlo pri pohľade na nich zle, natešene sa k nemu rozbehla.
„No, Milostivá? Čo na to hovoríš?“ podrývala. Smrťou myklo.
„V prvom rade ťa poprosím, aby si ma takto nevolala. Vieš, že to neznášam, tak to prosím akceptuj! A inak... Nuž... Bolo to pôsobivé,“ odovzdane priznal pozerajúc sa za ženou, ktorá ostýchavo kráčala za záhradníkom.
„Len si nie som istý, či to bude rovnaké aj z jeho strany,“ povedal nakoniec neurčito.
„Bude,“ uisťovala ho El.
V tej chvíli si prial byť kdekoľvek len nie práve tam. Nechcel sa na to pozerať a ani zďaleka netúžil vedieť, ako to dopadne. Podľa neho bola láska omnoho komplikovanejšia, než si El myslela. Nemôže predsa dať dokopy ľudí len na základe toho, že jeden z nich ma rád toho druhého! Avšak ona to za celé tie tisícročia asi ešte stále nepochopila. Ako je možné, že ja rozumiem viac tomu, čo by mala robiť ona, než tomu, čomu by som sa mal v skutočnosti venovať? Asi som nebol predurčený zastávať smrť.
Slečna podišla k záhradníkovi. Mohol mať tak nanajvýš dvadsaťpäť a jediné, čo o ňom ešte vedel povedať bolo, že jeho čas ešte nenastal. Dokonca ani jej. Zatiaľ. Aj tak sa raz s nimi stretnem. Ako s každým na tejto zemi. Žena poklopkala záhradníka po pleci a placho sa naňho usmiala. Mladík sa prudko otočil aj s hadicou v ruke a než si stihol uvedomiť čo urobil, celú ju ošpliechal. Slečna skríkla. Záhradník pohotovo sklopil hadicu k zemi a rýchlo sa jej začal ospravedlňovať.
„Tak toto si pohnojila,“ zamumlal si pre seba a pozrel na El. Nevšímala si ho. So zväčšujúcim úsmevom sledovala, akú drámu práve spôsobila. A ešte sa na tom aj zabáva!
„Ideme domov! Hneď!“ rázne jej povedal, opäť ju schmatol za ruku a nechal „zaľúbený“ párik, nech si to vybaví sám bez prítomnosti jedného veľkého magnetu na problémy.
„Hej! Prečo odchádzame?! Neurobila som nič zlé! Prisahám! Všetko je súčasťou plánu!“ protestovala. Zastal a pozrel sa jej do očí.
„Toto je súčasťou plánu?! Pozri sa na nich! Pripomínajú ti prekrásny pár dvoch zaľúbených hrdličiek?!“
„Áno!“ odvetila a tvrdohlavo sa mu zahľadela do očí.
„Leda tak zmoknuté sliepky!“ okríkol ju a ťahal ďalej cez cestu.
„Nerozumieš tomu! Nechaj ma! Musím im pomôcť!“ kričala a snažila sa mu vytrhnúť zo zovretia. Ignoroval to a pridal do kroku, čo bolo s touto záťažou naozaj ťažké.
„Nerob hlúposti! Sme v strede cesty, tak sa podľa toho aj správaj!“ poučoval ju.
„Si krutý!“ skríkla.
„Taká je už len smrť. Som rád, že si na to konečne prišla!“
Lenže jej malá rúčka sa mu nakoniec vyvliekla. Zastal a nahnevane na ňu pozrel. El tam tvrdohlavo stála odmietajúc urobiť ďalší krok. Už dávno si sľúbil, že sa bude starať o jej výchovu, no vtedy by mu ani vo sne nenapadlo, že jej detinské správanie sa nezmení ani po celé stáročia plného napomínania, poučovania či dohovárania. Mal toho tak akurát po krk. Musí dospieť! A to hneď!
Comments