Láska a Smrť, 1.časť

„Dnes si nejaký namrzený. Čo sa stalo?“ opýtala sa Láska lízajúc pri tom jeden obrovský kopček jahodovej zmrzliny. Muž, ktorý medzitým k nej pristúpil, si iba nahnevane odfrkol a unavene sadol vedľa na lavičku.

„Ty vieš, čo sa stalo, El. Nenúť ma to, prosím ťa, znova vysvetľovať,“ odvetil jej podráždene. Láska pregúľala očami.

„Ale no tak! Nemôžeš to tak brať. Veď ty za to nemôžeš!“

„Ale áno, môžem! Môžem za všetko zlo, za všetku bolesť, ktorá je na svete. Pre mňa ľudia ronia slzy, prosia o zmilovanie, modlia sa za dávno zatratené duše a...“

„Áno, áno, áno, to všetko viem. Avšak musíš uznať, že aj v tom je nejaké čaro.“ Smrť sa na ňu prekvapene pozrela.

„Čaro? Vysvetli mi, prosím ťa, čo je také pekné na umieraní! Viem, že ty vidíš len to dobré, ale na smrti? Preber sa už konečne! My tu nehovoríme o obetovaní sa z lásky pre toho druhého! Tu ide o vraždy, zabíjanie, vojnu, závisť, paniku a strach. V smrti niet miesto pre lásku!“ rozhodne vyhlásil a tvrdo pozrel malému dievčatku do očí.

Bola taká mladá, taká krásna. Taká... Nevinná. Akoby po celé tie stáročia chodila s rúžovou páskou cez oči. Vôbec sa nezmenila. Stále vyzerala ako trinásťročné naivné dievčatko, ktoré ešte verilo v zázraky. On by to nikdy nedokázal. Neznášal to, čo robil, z celého svojho stvrdnutého srdca. Láska sa mĺkvo pozrela na svoju pomaly sa topiacu zmrzlinu a zasmrkala. Smrť len prevrátil očami a akoby mimochodom ju potľapkal po pleci. Nechcel ju zraniť. Ako len dobre vedel, že v niektorých situáciách vedela byť naozaj citlivá!

„Tak... Tak som to nemyslel. Ja... Prepáč mi to,“ začal sa po chvíli habkavo ospravedlňovať.

„Nevedel som, že...“ V tom sa jej rozžiarila tvár figliarskym úsmevom.

„Aha!“ vykríkla naradostene a ukázala naňho prstom až jej zmrzlina urobila jeden veľký ružový fľak na kvietkovaných šatách.

„Vedela som, že aj v tebe sa skrýva niečo dobré!“

Smrť sa na ňu namrzene pozrel. Radšej to ani nekomentoval, vybral servítku z vrecka a začal jej to utierať, aby si to ešte viac nerozmazala. Samozrejme, ju tá škvrna ani zďaleka netrápila. Nikdy nepochopí, ako sa cítim. Nemôže. To by potom už nebola láska. A to nesmiem dopustiť. Poobzeral sa po parku, kde sa El rozhodla, že strávia spolu príjemný augustový deň. Všade bolo veľa detí, hluku a zhonu. Nepáčilo sa mu tu. Radšej by sa vrátil naspäť do svojho tmavého domu zašitého v lese a vychádzal by iba vtedy, keby to bolo naozaj potrebné. Alebo vôbec. Sťažka si vzdychol. Keby sa len dalo...

„Ideme,“ zavelil, schytil Lásku za ruku až jej skoro vypadla zmrzlina a kráčali preč z parku.

„Hej! Čo to robíš? Prečo už odchádzame? Veď sme ešte neboli na druhej strane!“ sťažovala sa mu celú cestu.

„Sľúbil som ti, že sem prídeme. Prišli sme. Teraz je načase ísť domov.“

„Domov?“ začala napálene.

„Tá búda sa dá len ťažko nazývať domovom! Ale keby si mi dovolil to trošku upraviť...“

„Nie!“ odvetil namrzene. Láska sa nadurdila.

„To nie je fér! Domov je plný radosti, života a lásky. Mal by byť plný sviežich farieb, tínedžerských bláznovstiev. Mal by byť o tvorení pút medzi rodičmi a deťmi, plný žartov a... a...“ premýšľala čoho ešte. „Plaču?“ pomohol jej.

„Áno!“ usmiala sa, no potom sa zarazila.

„Čože? Nie! Samozrejme, že nie!“

„Strachu?“ hádal ďalej s nadvihnutým obočím.

„Ty si snáď zo mňa uťahuješ!“

„Aha, a čo tak...“ začal odznova s úsmevom na perách.

„Žiadne a čo tak! Nevyznáš sa v tom! Stále premýšľaš iba v temných farbách! Pozri sa na svet! Neskladá sa iba z čiernej a bielej. Hýri všemožnými farbami! Za tie tisícročia si na to už mohol prísť!“ vyčítala mu. Muž si však len unavene povzdychol.

Keď opúšťali park, Láska zastala a zapozerala sa na jednu mladú slečnu. Práve prechádzala okolo krásne upraveného živého plotu. Odrazu sa jej pohľad zastavil na záhradníkovi, ktorý neďaleko nej práve polieval kvety. Usmiala sa od ucha k uchu a buchla Smrť do pleca.

„Je doňho až po uši,“ zašepkala mu. Smrť sa zamračil a obzrel si tú slečnu ešte raz. Avšak v očiach nevidel nič iné, iba úplnú nudu a nezáujem. Prešla okolo neho ani si ho nevšimnúc.

„Idem za ňou,“ zaštebotala a pustila sa ho.

„El, stoj!“ zakričal za ňou, no ona mu iba zakývala a veselo sa za ňou rozbehla.