Nemohol mať viac rokov ako ja. Tipovala som mu nanajvýš osemnásť. Keď ma uvidel, oči sa mu zaleskli. Usmial sa a povedal:
„Tak dievča ako ty som rozhodne nečakal.“
Zamračila som sa. Nevedela som, či som to mala brať ako urážku alebo skôr pochvalu.
„Nie si príliš stará na hračky vo fľaškách?“
Po tomto som presne vedela, že ma už hneď odseparoval do koša ako nepotrebný odpad. Vystrela som sa. No nič. Tak sa aspoň postarám, aby mu ten odpad pekne smrdel, než ho vyhodí.
„A ty nie si príliš mladý na prácu v tak starom obchode? Od niekoho ako ty by sa dalo očakávať, že si tu aj sem-tam uprace,“ vrátila som mu to a zhnusene prešla po vrstve prachu na najbližšej nádobe.
„Nechytaj to!“ skríkol.
Trhla som sa a rýchlo odtiahla ruku. Prekvapene som naňho pozrela. Žeby to bolo až také krehké? Prečo by to potom niekto kupoval?
V tých jeho už však nesvietili iskričky pobavenia ako na začiatku.
„Si príliš stará na čokoľvek v tomto obchode. O tom ťa môžem bezpečne uistiť. Nenájdeš tu ani bižutériu, ani šminky, ktoré zrejme aj potrebuješ.“
Ten hajzel! Čo si to dovoľuje?! Prižmúrila som oči a zaťala päste.
„To sa ešte uvidí!“ povedala som mu cez stisnuté zuby a rázne zamierila k policiam. Chlapec zbledol.
„Čo to...“
Ukázala som prstom na drobnú fľaštičku, v ktorej sa ako dym zhmotňoval a zasa mizol obraz usmievavej dievčenskej tváre.
„Toto vyzerá celkom cool. Čo to je? Robí to niečo?“ opýtala som sa ho čo najnevinnejšie.
Chlapec zaťal čeľusť.
„Nie... Je to... Je to iba na ozdobu,“ zašepkal.
S úškrnom som sa naňho pozrela a zatiahla:
„Ahá...takže iba na ozdobu... Koľko to stojí?“
Chlapec sa na mňa výsmešne pozrel.
„Toto nie je na predaj. Aspoň nie v takom zmysle, ako si ty myslíš. Peniazmi to nekúpiš.“
Prižmúrila som oči.
„A čím teda ti tu ľudia platia?“ opýtala som sa prezieravo si ho obzerajúc.
O jednej možnosti som vedela a vôbec sa mi nepáčila. Nenápadne som dala ruku do bundy a zapla mobil pripravená volať políciu pri akomkoľvek náznaku, že ide o perverzného psychopata, ktorých v tak veľkom meste bolo určite požehnane.
Chlapec však prevrátil očami akoby už nič trápnejšie mi nemohlo napadnúť.
„Nebuď blbá. Vravel som ti, že je to obchod iba pre deti. A navyše, aj tak by si nemala čím zaplatiť, ako tak pozerám.“
„Pedofilik! Perverzák!“ okríkla som ho a vytiahla z vrecka svoju spásu.
„Odlož ten mobil. Aj tak by ti nefungoval. Nie je tu signál,“ povedal pokojne, no výraz na jeho tvári svedčil o inom.
Tou poslednou vetou akoby mi dal úder do žalúdka. Rýchlo som ho zapla a skontrolovala spojenie. Na displeji sa mi však vysmievala preškrtnutá nula.
Comments